Zoskúpenie KEEN z talianskej Sulmony urcite nespí na vavrínoch. Rok od predošlej nahrávky vydali dalšie EP / demo s názvom „Dramas In Formaldehyde“. Prekvapuje ma, že kapelu ešte neprijalo žiadne vydavatelstvo, pretože okrem velmi solídnych nahrávok má za sebou aj úcinkovania na festivaloch I.TIM TOUR, kam sa dostali výhrou v sútaži spomedzi tisícky kapiel, a takisto aj velmi husársky kúsok – robili predskokana M. Mansonovi na jeho koncerte v Taliansku pocas jeho AGAINST ALL GODS TOUR. Venujme sa však aktuálnemu štúdiovému pocinu. Co teda drámy vo formaldehyde prinášajú?

Ak by som to mal zhrnút do pár slov, tak overenú kvalitu tejto kapely. Žiadne experimentovanie urcite ocakávat nemôžete, kapela sa ustálila na svojom vlastnom zvuku a produkcii a pevne sa toho drží. Avšak ak by sa to ponášalo presne na predchádzajúce albumy, bola by to dost nuda. Naštastie to tak nie je. KEEN na tomto albume zašli ešte hlbšie do gotických vôd, než na predošlom albume „Dying Life“, no zároven aj pridali na tvrdosti gitár, ktoré sú tu už zastúpene v hojnejšom pocte a tiahnú hlavné motívy. Táto kombinácia robí väcšinu piesni melancholickými, co bol podla môjho názoru trošku zlý tah. Nenarážam teraz vôbec na kvalitu, skôr na to, že zo 7 songov sú 4 v takom miernom tempe, chýbajú tam agresívne výpady. Dopomáha k tomu vo velkej miere aj to, že Shirley používa ešte viac cistejší vokál (ktorý sa mu každým demom zlepšuje), avšak na úkor škrekotu. Samozrejme, záleží na cloveku, ako sa mu to bude pácit, ja mám však rád agresívnejšie melódie a tempá. Zvukovo je nahrávka klasicky na velmi dobrej úrovni na to, že to je demo.

Za mojich favoritov by som oznacil titulnú „Dramas In Formaldehyde“, agresívnu „Stuntman“, za nou nasledujúce „Lost My Pride“ a „Dead In Vain“ a poslednú baladu „Can Feel“, ktorá je melancholická, avšak nie romanticky sladká, ako „Sleeping Beauty“ z predošlého albumu. Prakticky celé demo až na intro a jeden song.

Na záver by som dodal len tieto štyri slová. Opät trefa do cierneho.

8/10

[back]